Publikácia je polemikou s tézou, že ochrana základných náležitostí
demokratického právneho štátu pred ich prípadným porušením zo
strany ústavodarcu nepatrí občanom, ale ústavnému súdu. Vo svojej
podstate je – obsahom i štýlom – žalospevom o slobode, ktorej ochrana
prestáva byť v režimoch uprednostňujúcich korektný výsledok pred
korektným procesom vnímaná ako prvý a základný dôvod vzniku
a existencie štátu, a v ktorých sa nie ako problém, ale ako jeho riešenie
čoraz výraznejšie presadzuje inštitucionálna izolácia decízorov od
adresátov ich rozhodnutí. O takúto izoláciu pritom nejde iba vtedy,
ak sa právo posledného slova v danej jurisdikcii priznáva orgánom,
ktoré nepodliehajú podmienke obnovy svojho mandátu a teda sa
z jeho výkonu nikomu nezodpovedajú, ani nesmú zodpovedať; takúto
izoláciu, len inak, totiž pestuje aj reduktívne chápanie demokracie,
ktoré nároky na kvalifikovanú povahu ústavodarnej väčšiny vníma
výlučne cez prizmu kvantitatívnych ukazovateľov.
