Adolf Záturecký bol výraznou právnickou osobnosťou prvej polovice 20. storočia. Svoju právnickú kariéru začal ako advokát v Rimavskej Sobote. Stal sa súčasťou úzkej skupiny advokátov, ktorí sa prihlásili k slovenskej národnosti. Po vzniku Česko-Slovenska začal pôsobiť na Najvyššom súde ČSR. V roku 1935 sa stal druhým predsedom tohto súdu. Aj v náročnej úlohe sudcu si uvedomoval význam teórie pre rozvoj slovenskej právnej kultúry. Spolu s Vladimírom Fajnorom vydal monografiu Nástin súkromného práva platného na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Vo vývoji slovenskej právnej terminológie zohral výnimočnú úlohu. Bol spoluautorom právnického terminologického maďarsko-slovenského a slovensko-maďarského slovníka. Výraznou mierou prispel nielen k rozvoju právnej vedy a právnej terminológie, ale aj k vytvoreniu demokratického súdnictva. Ako prvý slovenský právnik zastával funkciu podpredsedu Ústavného súdu ČSR. Po zániku Československa pokračoval vo funkcii podpredsedu Najvyššieho súdu na Slovensku a po oslobodení sa stal predsedom Najvyššieho súdu v Bratislave. Ako sudca dodržiaval zásady apolitického postoja a sudcovskej zdržanlivosti. Dňa 25. júna 1949 bol Adolfovi Zátureckému slávnostne udelený titul doctor honoris causa ako uznanie za celoživotné zásluhy o rozvoj právnych vied.
